RR a deti

Rozprávanie o mojich deťoch keď boli malé a ich spolužití s RR Dorkou.

Dorka k nám prišla, keď už sme mali našich dvoch malých lumpov - Paťka (7 rokov) a Maťka (3 roky). Hneď prišla na to, že to sú také "šteniatka" ako ona, ktoré sú tu pre zábavu a objavovanie nových "lumpární". Rýchlo si na seba zvykli. Chvíľu síce trvalo, kým sa naučili, čo si môžu k sebe dovoliť, ale naučili sa to. Občas však musí znášať aj ich "výchovu". To znamená, že občas má čudný povel na čudnom mieste a v čudnom čase. Všetko to však dobrovoľne znáša, lebo vie, že sú to jej kamoši.

Dorku sme vychovávali my dospelí, ale aby aj deti mali zásluhu na jej výchove, naučili ju povel "daj labku". Samozrejme, bola to pre nich zábava. Keď ju "cvičili" dávala im labku do úmoru - pravú, ľavú, pravú, ľavú.... lebo potom nasledovala odmena. Tento povel doteraz s radosťou robí, lebo vie, že na konci je vždy dobrota.

Paťko Dorku aj vystavoval na klubovej výstave v kategórii "Dieťa a pes". Vtedy mal Paťko 7 rokov a Dorka 6 mesiacov. Obidvaja boli trochu vystrašení. Obaja sa zúčastnili na výstave prvý krát. Dopadlo to nad očakávanie - vyhrali. Dorka v kruhu počúvala a vykonávala povely - sadni, ľahni, chodenie u nohy. V kruhu bol pre ňu Paťko autorita. Ukázali sa ako zohratá dvojica - dieťa a šteňa. Určite k tejto výhre prispelo aj to, že jednému dievčatku pes utiekol z kruhu a ona utiekla s plačom za ním a druhý chlapec bol polovicou zo svojho psa, takže pes vystavoval jeho. Avšak táto súťaž bola jednoznačne oživením celej výstavy. Už nám dorástol aj Maťko, takže v máji na klubovke sme aj jeho prihlásili do súťaže. Bol síce sám v tejto súťaži, ale nič mu to neubralo na radosti z výhry, lebo bol ocenený krásnym pohárom a drobnosťami, ktoré vždy potešia dieťa.

         

Pretože je Dorka veľký pes a keď sa postaví k menšiemu dieťaťu má hlavu na jeho úrovni alebo vyššie, dieťa má automaticky rešpekt. Za chvíľu však zistí, že Dorka nešteká, neskáče na neho a môže ju pohladkať. Ona ho príde len ovoňať a zoznámiť sa ... a samozrejme vlepí boštek – taký nenápadný. Kamaráti sa s ňou aj Adri, ktorá má 2 roky a predtým mala strach aj z malého psa, ktorý na ňu štekal. Adri pribudol malý braček Oliver (teraz 1 rok), ktorý taktiež so záujmom skúma, čo za chlpaté čudo sa pohybuje v jeho blízkosti.
Dorka je veľmi tolerantná k deťom, ale museli sme ju to naučiť. Takisto aj deti sme učili ako sa správať k tomuto ich novému veľkému kamarátovi. Dorku sme od začiatku odúčali používať pri hre zuby, vrčať na nich a učili ju poslúchať povely aj od detí. Deťom sme nikdy nedovolili akýmkoľvek spôsobom jej ubližovať - napr. hádzať do nej loptu, ťahať ju za chvost. Zo začiatku sme na ich hry vždy dozerali. Ak tých detských hier mala už naozaj dosť, stiahla sa pod stôl alebo si vliezla do pelechu. Deti sme naučili, že v pelechu ju majú nechať na pokoji - tam má svoj azyl. Myslím, že nemá s nimi zlú skúsenosť a preto teraz, keď je staršia toleruje aj ich niekedy nezmyselné nápady (napr. keď sa musí s nimi hrať, čo znamená ležať na jednom mieste, lebo je policajný pes a striehne na zlodeja alebo musí sa nechať hladkať, keď jej sa chce práve spať).

         

Na záver:
Deti sú nevyspytateľné vo svojom konaní, preto ak má byť ich spolužitie dobré, musí byť pes pripravený na všetko. My sme sa o to snažili a myslím, že sa nám to podarilo a preto teraz nemám obavu nechať Dorku s deťmi samú doma.

Tento článoček vznikol v r. 2003. Nie je to návod ako zladiť súžitie ridgebacka a detí, ale je krásnym dôkazom toho, že ridgeback je úžasný rodinný pes a je len na nás aké to spolužitie bude.