Výchova a výcvik RR

...alebo ako sme to robili my.

Tento môj článok nemá v žiadnom prípade slúžiť ako univerzálny návod na to ako treba vychovávať psa. Budem rada, keď si každý zoberie niečo, čo mu pomôže pri výchove alebo výcviku toho jeho šteniatka alebo sa vyvaruje chýb, ktoré sme urobili my. My sme to robili takto a naša Dorka je poslušným spoločníkom našej rodiny.
Výchova začína ešte predtým ako si prinesiete šteniatko domov. Výchova vlastne predchádza samotný výcvik. Šteniatko je najprv vychovávané svojou psou mamou a chovateľom. Ešte u chovateľa sa učí, čo si môže dovoliť k mame, súrodencom, ľuďom, svojmu okoliu... Toto obdobie je spoznávaním okolitého sveta. Všetko je pre šteniatka nové a nepoznané. Matka ich učí slušnému správaniu. Tie šteniatka, ktoré majú výstavné predpoklady už skúšajú svoje prvé výstavné postoje.
My sme si priniesli Dorku domov vo februári. Vonku bol sneh a zima a ona typická afričanka milujúca teplo. Doma sme mali pre ňu prichystaný veľký pelech, 2 misky a veľa predsavzatí, ktoré sme chceli zrealizovať. Od chovateľa sme dostali „voňavú“ handru po mame a súrodencoch a hračku pre prvé chvíle. Šteniatko by zo začiatku malo byť s novými majiteľmi v byte/dome. Spolu s nimi bývať, všetko robiť a učiť sa.

  
foto: Katarína Ťavodová

Čistotnosť
Prvé čo sme riešili, bolo naučiť Dorku nerobiť "to" doma, ale tam, kde to chceme my. Bolo treba vymyslieť kam. Ak necháte fenu močiť na váš krásny udržiavaný trávnik, potrvá veľmi krátko a krásny nebude. Fena v trávniku vypaľuje kolesá (dosť veľké) a pes značkuje, čo tiež niektoré rastliny len tak ľahko nerozchodia :-) My sme vyrobili psí záchod, na ktorý sme Dorku od mala učili. Používa ho aj v dospelosti. Je fajn keď nemusíme zberať jej kôpky po celej záhrade a deti nechodia s topánkami, v horšom prípade s rukami, od ... :-) Samozrejme toto nie je jej jediné venčenie. Hneď ráno chodíme na prechádzku mimo našej záhrady, kde si urobí všetky svoje potreby. So zvyšujúcim sa vekom ich začala robiť ďalej od nášho domu, čo je výhodné hlavne pri háraní. Keď si my dvojnožci dáme pozor na to, aby sme ju pri háraní vodili čo najďalej od domu, potom nemáme ani toľko nevítaných psích návštevníkov na našej záhrade. Verte, že jazvečíkovi veľmi ťažko zabránite vstupu na Váš pozemok a aj väčší pes si cestu nájde.

Šteniatko močí často. Po každej hre, spánku, jedle. Naučiť Dorku cikať vonku nebol problém. Vždy keď sme si mysleli, že už to príde, išli sme s ňou von. Buď do záchodu ale najčastejšie mimo záhradu. Keď sa to podarilo tak ako sme si to predstavovali, veľmi sme ju vychválili - slovne, gestami, hladkaním. Nebojte sa prejaviť, susedia si už aj tak myslia, že nie ste úplne v poriadku :-) Nedoporučujem tešiť sa z vykonaného diela pred vašimi vchodovými dverami, lebo tým dávate najavo, že urobiť to hneď za dverami na rohožku je to najlepšie. Osvedčilo sa nám používať jedno slovo - povel priamo pri "tom". Dorka si na to zvykla a keď ju pustíme a povieme ten povel, vie, že by sme ocenili, keby práve teraz urobila čo treba.

Zvyčajne sa pes naučí robiť si svoje potreby na určitý povrch. My sme s Dorkou chodili na rôzne miesta, aby sa naučila, že to môže robiť do trávy - ovšem nie do našej :-) a aj na betón. Časom sme ju usmerňovali, aby to nerobila uprostred chodníka, ale na kraji. ... a v našej rodine sa ešte neciká na vodítku. Ušetrilo nám to kopec starostí pri našich prechádzkach napr. historickým centrom mesta. Keď vieme, že s ňou pôjdeme na dlhšie na vodítku, dáme jej možnosť vyprázdniť sa predtým, alebo si dáme pauzu pri prechádzke a pustíme ju na chvíľu na voľno na vhodnom mieste. V tejto chvíli prichádza vhod, že vie, že dostala povel na vyprázdňovanie a nie na požieranie odpadkov v okolí alebo hrabanie.

Hryzenie
Šteniatko hryzie do všetkého a všetko testuje zubami. Tu treba zasiahnuť hneď na začiatku. Pes môže hrýzť akurát tak svoje jedlo, prípadne žuvaciu kosť alebo svoju hračku. My sme to riešili tak, že sme povedali fuj a chytili papuľku do ruky. Potom sme ju pustili a keď hryzenie nepokračovalo pochválili. Ak pokračovala, opäť sme ju chytili za papuľku, podržali, pustili a ponúkli jej niečo iné na hryzenie čo nám nevadilo, že testuje zubami alebo sme sa pokúsili zaujať ju inou činnosťou. Ak skúsila zase niečo nevhodné hrýzť, tak sme postup opakovali. Nebolo to nekonečné, postupne sa naučila, že obhryzávanie ľudí a ľudských vecí je vždy fuj.

Pochvala
Chváliť, chváliť, chváliť... Uvedomujem si, že aj naše deti by som mohla chváliť viac a nerobím to. U psa je toto veľmi dôležité tak ako u dieťaťa. Je to pre nás náročné, lebo mnohé veci berieme ako samozrejmosť, ale pre psa to tak nie je. Vždy, keď pes urobí niečo tak, ako sme to my očakávali, musíme ho pochváliť, aby si spojil tú konkrétnu vec s niečím príjemným. U šteňaťa môžu byť pochvaly vo forme pamlskov a postupne s vekom zvyšovať množstvo slovných pochvál (alebo iných) so znižovaním počtu mlsiek. Pes je rád chválený a rád nám robí radosť. Väčšina ridgebackov je ešte k tomu veľmi pažravých, takže pre akúkoľvek dobrotu sú ochotní urobiť takmer čokoľvek. Preto to treba využiť.
Tak ako s trestom treba chváliť hneď.

Zločin a trest
Stáva sa, že ten náš chlpáč spraví nejakú "lotrovinu" a je na nás ako túto situáciu vyriešime. S rozvahou alebo emotívne. Je pochopiteľné, že keď zistíme, čo ten náš miláčik vyviedol, hneď ideme trestať. Avšak väčšinou, keď na to prídeme už je dávno po akcii, čiže neskoro a ten náš chlpáč vôbec netuší čo urobil a už vôbec nie, že to bolo zlé. Pre psa je dôležité, aby vedel, za čo je potrestaný.

Takýto zážitok mám aj ja s Dorkou (...a nie je jediný). Jedného dňa Dorka spolu so svojou mamou Aishou zostali samé doma asi na 2 hodiny. Podotýkam, že obe boli vtedy dospelé rozumné feny. Kým som sa chystala na odchod, obidve ležali v pelechu a spali. Keď som sa vrátila, obidve sedeli na schodoch vedľa seba a veselo sa na mňa vyškierali ... a okolo nich bolo bielo. Nie, nenasnežilo nám doma, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať, ale tie dve sa rozhodli, že si z jedného vankúša urobia dva. Všetka výplň bola rozsypaná po celej chodbe, schodoch...no proste všade. V prvom okamžiku som nevedela, čo skôr. Či sa mám smiať, plakať, trestať ... Tak som odišla opäť von trochu to rozdýchať. Za chvíľu som sa vrátila, zvítala sa s nimi a potom zobrala metlu a upratala to. Teraz už na to spomínam s úsmevom, ale vtedy som myslela, že z nich narobím štyri. Keby som ich vtedy začala nejako trestať, nevedeli by čo zlé urobili. Jediné, čo by im zostalo v pamäti by bolo to, že keď sa vrátim domov, tak bude nasledovať trest.

Múdre knižky hovoria - trestaj hneď pri čine, po niekoľkých sekundách si už pes nepamätá, čo urobil. Otázkou je ako trestať. Myslím, že ridgeback je dostatočne inteligentný a veľmi citlivý, preto veľmi rýchlo pochopí, čo robiť nemá. Veľakrát stačí povedať nie alebo fuj zvýšeným hlasom. Ak to nestačí, treba ho zavolať alebo mu dať nejaký povel, čo dobre pozná. Najlepšia motivácia bude určite spraviť niečo pre neho pozitívne, takže keď sa pokúsime upútať jeho pozornosť hračkou alebo pamlskom máme veľkú šancu, že nežiaducu činnosť ukončí. Myslím, že bitka nie je ten správny trest pre ridgebacka (vlastne pre žiadneho psa). Takže zabudnite na plieskanie novinami po zadku. Docielite tým akurát to, že bude mať rešpekt z novín alebo váš vlastný pes sa bude báť vašej ruky, pred ktorou bude uhýbať aj keď ho budete chcieť pohladkať.

Dôslednosť
Ak chceme vychovať poslušného psa, musíme dôsledne dodržiavať nami stanovené pravidlá. Ak náš pes nesedáva na sedačke, tak mu to nedovolíme ani vtedy, keď sa chceme predviesť pred návštevou. Pred príchodom šteniatka do našej domácnosti, by sme mali mať jasné určité pravidlá a tie dôsledne dodržiavať. Nemôžeme šteniatku narobiť chaos v hlave tým, že raz mu niečo dovolíme a inokedy nie. Pes nechápe prečo vtedy áno a teraz nie. Pre neho z toho vychádza, že zákazy sa môžu porušovať a povely sa nemusia vykonávať. Povely vydávame iba vtedy, keď ich pes môže splniť.

Stalo sa nám, že sme boli na poli a pár metrov pred nami vyskočili z kríkov srnky. Dorka nelenila a rozbehla sa za nimi. Vtedy už nemalo zmysel na ňu kričať, aby sa vrátila. Počkali sme, kým sa "vybehá" a vráti sa. V budúcnosti sme sa snažili takýmto húštinám vyhýbať, ale pretože naša Dorka je lovec, tak sa jej pošťastilo ešte pár krát prehnať zajačika po poli alebo srnku v lese. Je naozaj veľmi žiaduce takýmto situáciám predchádzať kvôli bezpečnosti psa (nevbehne na cestu, nevystrelí si na neho poľovník), ale aj v záujme ochrany divožijúcich zvierat, najmä v zime a v čase rodenia mláďat. Naozaj naše dobre živené ridgebacky nemusia dokazovať svoju silu na vyhladovaných alebo mladých zajačikoch a srnkách.

Starostlivosť o exteriér
Ridgeback je vo všeobecnosti "bezúdržbový" pes, ale určité úkony je potrebné, aby absolvoval už v mladosti. Niekedy potrebujete urobiť so psom rôzne veci a zrazu zistíte, že neviete ako toho vášho 40 kg miláčika k tomu donútiť.

Česanie
Ridgebacka treba česať hlavne na jar, kedy mu vo väčšej miere vypadávajú chlpy. My sme si kúpili také gumené česadlo (ako na koníky), s ktorým sme spokojní. V jarnom období sa snažím aspoň 1x za týždeň vyčesať chrbát, nohy a krk. S väčšou špinou v Dorkinom kožuchu sa nestretávam. Keď chodíme na prechádzky do lesa alebo na pole, všetko z nej zvyčajne opadá, kým prídeme domov. Ale musím poznamenať, že ona je „dáma“ a kaluže a rôzne blato obchádza. Naozaj musí byť veľmi škaredé počasie, aby sme ju museli sprchovať.

Sprchovanie
Sprchovanie robíme tak 2x do roka a iba keď treba. Prvé sme absolvovali, keď mala asi 6 mesiacov - vyváľala sa v niečom veľmi "voňavom" a svoju hru ubrzdila až v nevábne vyzerajúcej "bačorine". Bola to príležitosť naučiť sa ako to budeme robiť. Našťastie máme sprchový kút, kde sa zmestí aj v tejto jej dospelej veľkosti. Naučila som ju, že aj keď sa jej to nepáči, bude tam stáť, nechá sa našampónovať, poumývať všade a nebude sa otriasať. Po sprche vždy počká, kým ju vytriem. Potom už so srsťou nerobím nič, len ju nechám pekne v teple vysušiť - najlepšie pred krbom ... to ocení každý ridgeback :-)
Pri kúpaní treba dať pozor na uši, aby sa tam nedostala voda. Hlavu jej preto v podstate ani neumývam, len jej ju pretriem mokrou rukou.

Zuby a papuľa
Dorke pravidelne otváram papuľu a „lozíme“ jej do nej všetci. Robí to na povel. Dôležité je to najmä u psov, ktorí chodia na výstavy, aby nemali problémy s rozhodcom. Ten kontroluje zhryz, takže vtedy má mať pysk zavretý a ja jej musím vedieť vyhrnúť gamby. Avšak niektorí rozhodcovia chcú vidieť aj tie zadné zuby, takže treba vedieť otvoriť psovi papuľu a chvíľu tak vydržať. Ocenila som to aj vtedy, keď som jej musela podať nejakú tabletku alebo keď vzala do papule niečo v nestráženej chvíli a ja som jej to chcela vybrať .... ak to okamžite nezhltla, tak sa mi to aj podarilo.

Uši
Ja do uší nechodím a nečistím ich amatérsky doma. Ak je to potrebné, idem k mojej veterinárke, ktorá jej ich povytiera. Otázkou je, kedy to je potrebné. Zvyčajne, ak má pes nejaký problém s ušami, tak potriasa hlavou a škriabe si ich.
Priamo do uší síce nesiaham, ale pravidelne ju za ne chytám (nielen ja) a prezerám, aby si zvykla na dotyky.

Pazúre
Zo začiatku sme chodili strihať pazúre k veterinárovi. U Dorky to nebývalo často, lebo na tvrdom povrchu sa jej pazúre samé obrusovali. V čase gravidity a odchovu šteniat už nebol jej pohyb taký intenzívny, tak som bola nútená kúpiť kliešte na nechty a naučiť sa strihať psie pazúre. Nie je to nič zložité a je určite jednoduchšie urobiť to doma ako zakaždým chodiť k veterinárovi. Ja používam u dospelého psa kliešte (nie gilotínu). Tie mi vyhovujú viac. Aj naše šteniatka majú nechtíky ostrihané nakrátko. U nich využívam klasické „ľudské cvakátko“ na nechty. Treba im ich pravidelne zastrihávať, aby ich mali krátke a neprerástla im cievka v pazúre a aby si na tento úkon zvykli. Ak skracovanie pazúrov zanedbáte, tak sa vám už nepodarí vrátiť sa späť ku krátkym, resp. bude to len za cenu hlbokého zastrihnutia s množstvom krvi a pre psa to bude veľmi zlá skúsenosť. Prerastené nechty na labke nevyzerajú pekne, prsty sa rozchádzajú a nevytvárajú tzv. mačaciu labku (labka stráca na funkčnosti) a v neposlednom rade sa psovi zle chodí alebo mu môže pohyb spôsobovať aj bolesť.

Kliešte a iné "nehody" z prechádzky
Je veľmi užitočné vždy po návrate z prechádzky v lese, hlavne v letných mesiacoch, dobre prezrieť celého psíka, či si nepriniesol nejakého kliešťa alebo drobné poranenie. Zle sa to robí, keď sa pes nepokojne vrtí a stále niekde uteká. My sme Dorku naučili povel "Bum!". Znamená to, že Dorka si ľahne na bok, položí hlavu na zem a nechá so sebou manipulovať. Poviem Vám, že v takejto polohe sa perfektne prezerá, v kľude sa jej dajú povyberať kliešte alebo aj ostrihať pazúre.

NAŠE PRAVIDLÁ SLUŠNÉHO SPRÁVANIA
Opakovanie je matkou múdrosti, preto som zoradila predchádzajúce naše skúsenosti do zoznamu NAŠICH pravidiel slušného správania.

Záverom:
Váš ridgeback je vaším PSÍM miláčikom, preto ho berte ako psa a nepoľudšťujte ho.

Tento článoček vznikol asi v r. 2007, keď som (myslím, že úspešne) zvládla výchovu môjho úplne prvého psa, ktorým bola krásna a inteligentná štandardná fenka RR – Fidorka Aquila Bojnice, „Dorka“. Odvtedy ušlo veľa času a niektoré veci sa trochu zmenili, ale väčšina zásad ostala rovnaká.
Som nesmierne rada, že práve Dorka, táto úžasná psia dáma so všetkými typickými vlastnosťami ridgebacka, bola mojou psou učiteľkou.

C.I.B., Ch. Fidorka Aquila Bojnice, foto Katarína Ťavodová